Ľudia sa pristavia, načúvajú, niektorí sa usmejú, odvážnejší si prisadnú a iní pokračujú ďalej. Na prvý pohľad miestny happening. V skutočnosti sú však v tej istej chvíli spojené desiatky miest a obcí v troch krajinách. V jeden deň, jednu hodinu.
Je 4. marec 2026, 15.30 a v rámci Týždňa slovenských knižníc sa po šiesty raz uskutočňuje podujatie Je nás počuť. Do spoločného čítania sa zapája 150 knižníc zo Slovenska, Českej republiky a Poľska. To, čo sa začalo pred niekoľkými rokmi ako jednoduché hlasné čítanie z okna Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne na severe Slovenska, sa stalo spoločným projektom knižníc v strede Európy.
Pre mňa osobne je však tento projekt oveľa viac než len úspešná aktivita. Ako riaditeľ Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne a autor myšlienky Je nás počuť vnímam jeho príbeh ako dôkaz, že aj jednoduchý nápad môže prerásť do niečoho, čo spája ľudí, komunity a napokon aj celé krajiny. Je to osobná skúsenosť, že sa netreba báť skúšať niečo, čo tu ešte nebolo.
Keď knižnice stíchli
Rok 2021 bol aj pre knižnice obdobím neistoty. Nastúpil som na miesto riaditeľa, mal veľké plány a zrazu ticho. To ticho a spiace knihy… Sedel som v kancelárii a pozeral na prázdne ulice. Občas niekto prešiel okolo a ja som chcel otvoriť okno a zavolať: „Poďte k nám, máme knihy.“ Áno, pandémia prerušila podujatia a obmedzila osobný kontakt s návštevníkmi. Knižnice sa síce rýchlo prispôsobili novým podmienkam, rozvíjali online služby, pripravovali virtuálne podujatia a hľadali nové formy komunikácie, napriek tomu vo mne zostával pocit, že niečo podstatné chýba – život. Knižnice sú miestami stretnutí. Miestami rozhovorov. Miestami, kde sa ľudia prirodzene stretávajú s príbehmi aj navzájom. Život. Ten mi chýbal. Ale tiež spoločné a hlasné pomenovanie toho, že sa navzájom potrebujeme – knihovníci, čitatelia, zriaďovatelia, verejnosť.
Práve v tomto období som si kládol jednoduchú otázku: Ako dať verejnosti najavo, že sme tu? Ako pripomenúť, že knihy nestratili svoj význam ani v čase, keď sú dvere knižníc zatvorené? Odpoveď bola jednoduchšia, než by sa mohlo zdať. Otvoriť okno a začať čítať.
Nápad mi vnukla spisovateľka Jana Karsaiová, ktorá žije vo Verone v Taliansku. Rozprávala mi príbeh, ako ľudia čítajú z balkóna starším susedom knihy, aby netrpeli samotou.
A tak sme to spravili. Pamätám si ten moment veľmi živo: stáli sme pred budovou knižnice v Dolnom Kubíne a čítali okoloidúcim. Nebol za tým žiadny veľký projektový zámer ani stratégia. Chceli sme len dostať literatúru späť medzi ľudí a ukázať, že knižnica žije aj v čase, keď sa svet okolo nás zastavil. Vtedy by mi ani nenapadlo, že o pár rokov budú v rovnakom čase čítať desiatky a neskôr stovky knižníc.
Hlas, ktorý si našiel svoje meno
Spolu s myšlienkou prišiel aj názov… Je nás počuť. Na začiatku išlo o jednoduché konštatovanie. Chceli sme ukázať, že knižnice napriek okolnostiam nezmizli z verejného priestoru. Že ich hlas stále existuje. Postupne sa však ukázalo, že názov v sebe nesie oveľa viac významov. Hovorí o hlasoch kníh, ktoré prežívajú generácie. O hlasoch čitateľov, ktorí v príbehoch nachádzajú vlastné skúsenosti. O hlasoch knihovníkov, ktorí vytvárajú priestor pre vzdelávanie, kultúru a dialóg. A napokon aj o spoločnom hlase profesie, ktorá si začína uvedomovať vlastnú silu. Alebo len o obyčajnom úsmeve čítajúcich a počúvajúcich. O zastavení sa a pripomenutí si… aha knižnica, tam som kedysi chodil. Vyskúšam to. Čím viac knižníc sa zapájalo, tým viac som si uvedomoval, že už nejde o projekt jednej knižnice. Stáva sa spoločným príbehom knihovníkov, ktorí veria, že literatúra má stále svoje miesto vo verejnom priestore. Ľudia veľmi ľahko spohodlnejú a našim cieľom je neustále hľadať spôsob, ako ich k nám pozývať. Je nás počuť je práve taká pozvánka.
Viac než podpora čítania
Počas rokov sa menili témy jednotlivých ročníkov, autori, ktorých texty zaznievali z okien knižníc, aj rozsah podujatia. Podstata však zostala rovnaká. Dať hlas knižniciam, čítaniu, knihám a literatúre vo verejnom priestore. Priestor ľuďom, aby sa stretli a počúvali. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o aktivitu na podporu čítania. V skutočnosti však projekt otvoril širšiu diskusiu o postavení knižníc v súčasnej spoločnosti. Knižnice dnes už dávno nie sú len miestami, kde si požičiavame knihy. Stali sa komunitnými centrami, vzdelávacími inštitúciami, kultúrnymi organizáciami, miestami stretávania generácií a podpory kritického myslenia. Sú jedným z posledných verejných priestorov, kde môže človek vstúpiť bez povinnosti niečo si kúpiť. Priestorov, kde je vítaný bez ohľadu na vek, vzdelanie či sociálne postavenie. Práve preto potrebujú byť nielen viditeľné, ale aj počuteľné. Nie preto, že by súťažili o pozornosť. Ale preto, že majú spoločnosti čo povedať.
Prečo je dôležité, aby nás bolo počuť
Otázka, prečo by mali knižnice vystupovať do verejného priestoru, nesúvisí iba s ich zviditeľňovaním. Úzko súvisí s budúcnosťou čítania.
V posledných desaťročiach sme svedkami zásadných zmien v spôsobe, akým ľudia prijímajú informácie. Digitálne technológie priniesli obrovské možnosti, no zároveň vytvorili prostredie, v ktorom o pozornosť človeka súťažia tisíce podnetov denne. Sociálne siete, krátke videá, algoritmy a nepretržitý informačný tok menia spôsob, akým čítame, premýšľame a sústreďujeme sa.
V takejto situácii už podpora čítania nemôže zostať len záležitosťou škôl, rodín alebo samotných knižníc. Stáva sa kultúrnou a spoločenskou výzvou. Ak chceme, aby budúce generácie dokázali kriticky myslieť, rozlišovať medzi faktami a manipuláciou, chápať zložitosť sveta a rozvíjať empatiu, musíme vytvárať prostredie, v ktorom má čítanie svoje viditeľné a prirodzené miesto. Práve preto považujem za dôležité, aby boli knižnice počuť.
V medzinárodnom knihovníctve sa v posledných rokoch čoraz viac hovorí o advokácii knižníc (library advocacy). Ide o aktívne presadzovanie významu knižníc vo verejnom priestore a o budovanie povedomia o ich spoločenskej hodnote. Nestačí poskytovať kvalitné služby. Je potrebné hovoriť o tom, prečo sú dôležité. Je potrebné ukazovať ich prínos pre vzdelávanie, kultúru, komunitný život aj demokraciu.
Projekt Je nás počuť vnímam práve ako formu takejto advokácie. Nejde o protest ani o marketingovú kampaň. Ide o pozitívne a zrozumiteľné gesto, prostredníctvom ktorého knižnice pripomínajú svoju prítomnosť a svoje poslanie. Keď sa v rovnakom čase ozvú hlasy stoviek knihovníkov a čitateľov, vzniká silný symbol. Verejnosť si uvedomí, že knižnice nie sú izolované inštitúcie ukryté medzi regálmi, ale živá sieť organizácií, ktoré pracujú v prospech spoločnosti.
Dôležitý je aj samotný akt hlasného čítania. Predčítanie a verejné čítanie patria medzi najúčinnejšie nástroje rozvoja pozitívneho vzťahu ku knihám. Hlasné čítanie vytvára emocionálne spojenie s textom, prebúdza zvedavosť a dokáže osloviť aj ľudí, ktorí sami po knihe bežne nesiahajú. Literatúra sa tak na chvíľu stáva súčasťou každodenného života a vystupuje zo svojho tradičného prostredia.
Ak teda hovorím, že knižnice potrebujú svoj hlas, nehovorím len o propagácii inštitúcií. Hovorím o obhajobe čítania ako jednej zo základných kultúrnych a občianskych zručností 21. storočia.
Od Oravy k medzinárodnej spolupráci
Jedným z najväčších prekvapení projektu bol jeho prirodzený rast. Alebo ako hovorí klasik… „život sa stal“.
Prvé ročníky spojili knižnice Žilinského kraja. Neskôr sa pridávali ďalšie regióny. Projekt sa stal súčasťou Týždňa slovenských knižníc, garantom Slovenská asociácia knižníc a postupne získal celoslovenský charakter.
Projekt Je nás počuť nevyrástol vďaka veľkým rozpočtom ani rozsiahlej marketingovej kampani. Šíril sa predovšetkým medzi samotnými knihovníkmi. Prostredníctvom osobných kontaktov, profesijných sietí a presvedčenia, že ide o myšlienku, ktorá má zmysel.
V roku 2026 sa k slovenským knižniciam pridali aj české organizácie SKIP a SDRUK, ako aj knižnice z Dolného Sliezska v Poľsku. Do spoločného čítania sa zapojilo 150 knižníc v troch krajinách. Práve tento medzinárodný rozmer ma mimoriadne teší. Veľmi si vážim, že sa k projektu pridali kolegovia z Českej republiky a Poľska a že ho neprijali len ako ďalšiu aktivitu do kalendára podujatí. Naopak, mnohé knižnice pristúpili k realizácii s veľkou kreativitou, pripravili vlastné originálne formáty čítaní, zapojili miestne komunity, školy, osobnosti verejného života či netradičné priestory.
Dnes zároveň veľmi intenzívne pracujeme na tom, aby sa projekt v budúcnosti rozšíril aj do ďalších európskych krajín. Zatiaľ sa nám podarilo kontaktovať a dohodnúť účasť s knižnicami v Rakúsku, Maďarsku, Ukrajine a Dánsku. Verím, že spoločné čítanie z okien môže byť jedným z príkladov toho, ako dokážu knižnice budovať európsku kultúrnu identitu zdola – prostredníctvom príbehov, literatúry a ľudských stretnutí.
Jeden človek, jeden príbeh, jeden poslucháč
Počas šiesteho ročníka zaznievali v Dolnom Kubíne texty významného slovenského spisovateľa Jána Johanidesa. Čítali ich predstavitelia mesta, pedagógovia, riaditelia škôl, poslanci, kultúrni pracovníci aj spisovateľka Alexandra Salmela.
Napriek rôznorodosti miest, autorov a účastníkov zostáva podstata rovnaká. Jeden človek číta. Druhý počúva. Môže sa to zdať ako samozrejmosť. V čase sociálnych sietí, algoritmov, neustáleho toku informácií a boja o pozornosť však ide o niečo mimoriadne. Počúvať sa navzájom. Práve v tom spočíva jedna z najdôležitejších úloh knižníc. Nevytvárať len prístup k informáciám, ale aj priestor na porozumenie.
Je nás počuť, aby nás bolo vidieť
Knižnice dnes hovoria o umelej inteligencii, digitálnej transformácii, mediálnej gramotnosti či nových službách. Všetky tieto témy sú dôležité. Pod ich povrchom však zostáva niečo podstatnejšie. Človek. Človek, ktorý hľadá príbeh. Informáciu. Porozumenie, stretnutie, vypočutie, alebo len tak…
Projekt Je nás počuť mi počas uplynulých rokov opakovane pripomínal, že aj v čase technologických zmien zostáva jedna vec rovnaká – potreba stretávať sa a počúvať sa navzájom.
Keď sme v roku 2021 prvýkrát otvorili okno Oravskej knižnice a začali čítať okoloidúcim, netušili sme, kam až táto myšlienka povedie. Dnes sa do projektu zapája 150 knižníc v troch krajinách a vznikajú nové partnerstvá, ktoré otvárajú priestor pre jeho ďalší rozvoj. Keď sa každoročne na začiatku marca otvoria okná knižníc a do ulíc zaznejú slová literárnych diel, nejde len o čítanie. Je to verejné vyhlásenie, že knižnice a knihy majú stále svoj význam. Je to pripomienka, že kultúra potrebuje svoj hlas. Dôkaz, že knižnice zostávajú živými centrami vzdelávania, dialógu a porozumenia. A predovšetkým je to odkaz, že pokiaľ budú existovať príbehy, ktoré stojí za to rozprávať, a ľudia, ktorí sú ochotní ich počúvať, bude nás počuť.
Ak ste ešte neboli súčasťou, pridajte sa, pretože… keď nás bude počuť, bude nás vidieť.
ROMAN VEČEREK je ředitelem Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne a mimo jiné autor projektu Je nás počuť / orknizdk@vuczilina.sk.
